Jeden zo základných kameňov industriálneho metalu je pre mňa z 90 % záležitosťou albumov „The Mind Is A Terrible Thing To Taste“ (hlavne „Thieves“ bola skladbou, ktorá kedysi dávno pre mňa z MINISTRY urobila čosi, po čom sa bude treba poobzerať bližšie), „Psalm 69: The Way To Succeed And The Way To Suck Eggs“ – uragánu, ktorý strhol metalovú, hardcoreovú, industriálnu a ktovie ešte akú scénu – a „Filth Pig“ ako záveru víťazného ťaženia. Potom som už chicagskú hydru sledoval menej, keď ale vybuchla bomba v podobe správy, že MINISTRY zahrajú klubovku u nás doma v Collosseu, vedel som, že toto neprepasiem, takáto príležitosť sa sotva naskytne ešte raz.

Panovali isté obavy o tom, či návštevnosť pokryje nemalé náklady na takéto podujatie, predsa len, Košice sú Košice a to, že v Prahe je takýto koncert vypredaný dlho dopredu, neznamená vôbec žiadnu istotu toho, že to dobre dopadne aj u nás. Tomu zodpovedala kampaň, v tomto smere boli použité všetky dostupné prostriedky v miere dovtedy skôr ojedinelej. Skupinky často dosť „rozjarených“ punkáčov a iných menej tradičných zjavov, ktoré v sobotu 13. júla bolo po meste vidno už okolo pol siedmej, však vzbudzovali nádej, že o koncerte sa vie hádam dostatočne dobre.

Začiatok hrania bol nastavený až na pol deviatu večer, predskokan nakoniec nebol žiadny a to bolo vlastne aj fajn, ani netuším, kto je v súčasnosti dostatočne „veľký“ na to, aby pred MINISTRY dokázal zaujať publikum nedočkavé vidieť v akcii Ala Jourgensena a jeho kolektív rozhnevaných mužov. Čas sa dal vyplniť primeraným občerstvením a sledovaním toho, akáže klientela to dnes hľadá cestu do klubu, v ktorom sa v nejednom prípade ocitla zjavne prvýkrát. Zaujímavé to bolo čo do vekového rozpätia, prekvapujúco veľa návštevníkov akoby omylom zablúdilo cestou na nejaký koncert Roberta Planta a podobných legiend svojej mladosti, a prišli aj mládenci a dievčence, ktorí si v časoch, keď na MTV burácala „N.W.O.“, ešte ani necmúľali palec v perinke.

Nejeden fanúšik by vzhľadom na stupeň netriezvosti zapasoval skôr na „vodvaz“ typu „kabáti a iní bygbýti“ a celkovo na meno, ktoré preklenulo hneď niekoľko žánrov a subkultúr, prišla pestrá vzorka fanúšikov metalu, hard coru, nezávislej scény, industrialu, elektroniky a podobne. Tak ste stretli ľudí, s ktorými ste strávili nejaké roky mladosti, aby oni potom na ďalšie dlhé roky zmizli, a vďaka všetkým týmto okolnostiam bol „plný dom“, počet návštevníkov odhadujem na zhruba päť stoviek, čo z hľadiska komfortu bolo tak akurát a pre organizátora to znamenalo, že zo srdca sa porúčal kusisko balvana.

Po pol deviatej sa do netrpezlivého kotla i na pavlač začali hrnúť tóny dlhého intra, počas ktorého nastúpili bubeník, dvaja gitaristi, basgitarista a klávesák. Za nimi sa na plátne rozžiarila projekcia a keď potom nekompromisne, strojovo a drviaco zazneli tóny úvodnej „Twilight Zone“, konečne za burácania davu prišiel na pódium ON. Šesťdesiatnik Al Jourgensen, unikátna figúra, ktorú si niektorí premenovali napríklad na „Predátora“, jednoducho muž, ktorý vzbudí pozornosť nielen tým, že málokedy vidíte okovanejšiu tvár, ale aj tým, že na pódiu sa okamžite stane jeho vládcom. Tí, ktorí boli predtým v Prahe, boli trochu sklamaní jeho skôr striedmymi „zaklínačskými“ pohybmi, keďže ho v stovežatej videli vyslovene „skotačit“.

Na to, aby z človeka vyžarovala charizma i to, že to, čo hrá a hovorí myslí vážne, nejaké kotrmelce od zrelého muža s desaťročiami riskantnej „životosprávy“ za sebou nepotrebujem, jeho výkon za mikrofónom ako vokalista, s fúkacou harmonikou, ktorá v novších kusoch dostávala celkom slušný priestor, i v momentoch, kedy burácajúci gitarový tandem posilnil na trio, očakávania naplnilo. Jeho krik a skandovanie pri nakladaní americkému establišmentu i iným veciam, ktoré skrátka veľmi, veľmi nemá rád – MINISTRY napr. naozaj nie sú nič pre nejaké hnedotolerantné typy –, zneli silno, hromovo, na pozadí strojových metalovo-industriálnych maršov občas až na hranici noiseových výbuchov priam hypnotizujúco, mobilizujúco, postaviť takúto hudbu do služieb nejakej, prepytujem, „odvážnej filozofie“ by mohol byť zaujímavý, hádam až pridrahý pokus.

Novšiu tvorbu MINISTRY poznám len zbežne, prvá časť koncertu, ktorá jej bola venovaná, však možno aj preto bola zaujímavá. Rád sa nechávam prekvapiť a môžem konštatovať, že v „poklasickom“ období majú MINISTRY svoje čaro prinajmenšom naživo. Je málo skupín, ktoré si môžu dovoliť točiť jednu linku dookola desať minút a nezačnú nudiť, naopak prídete na to, že to má význam. Skladby sú ťažké, skôr v stredných, pochodových tempách, na mnohých miestach nabité ťažkou psychedéliou a v pasážach s fúkacou harmonikou otvárajú brány až do sveta zmutovaného zbustrovaného country a blues. Konštatujem tiež, že zážitok z hudby MINISTRY je kompletný až potom, čo ich máte pred sebou naživo, v pozadí s projekciou striedajúcou obrazy, zábery a útržky filmových snímok a zdôrazňujúcou textové témy jednotlivých skladieb. 

Chronický sťažovateľ by mohol namietať fakt, že mnoho Jourgensenových vokálov ide z playbacku, čo má ale chlap robiť, keď si ich na nahrávke navrství toľko, že by bolo jedine na škodu veci pokúsiť sa dať to všetko naživo. K zámernej strojovosti, na ktorej MINISTRY stavajú väčšinu svojej hudby, vlastne púšťanie časti vokálov „z mašiny“ sedí. Už v prvej polovici naplnili očakávania na vyše sto percent, a to nás zásadná časť koncertu ešte len čakala. Po trištvrte hodine hrania nejakých ľudí v publiku zmiatli rozlúčkovou „klaňačkou“, aby sa takmer vzápätí nástrojov chopili opäť a ďalších 45 minút pálili najväčšie „hity“, ktoré sa do pamäti museli vpáliť každému, kto sa v rokoch 1988 – 1994 zaujímal o tvrdé hudobné podzemie. Otvorilo sa okno do minulosti. Park „gotičák“ na Hlavnej. Koncerty v Átriu. „Antidiskotéky“ tamže a tiež „na Hollého“, v „Uzláku“, klub Excenter, skrátka sme opäť mali 16, 17, 18 – 20 aj viac rokov, boli sme študenti, nezamestnaní, brigádnici, civilkári, taká bola doba.

Bolo to skoro na zimomriavky. Ale kdeže v horúčave plného klubu. Či na uronenie slzy nostalgie? Načo, vyparila by sa ešte na štarte. Veď na tom pódiu neznela spomienka na minulosť, ktorá schradla a už jej niet. Hudba je to stále aktuálna, rovnako silná a burácajúca ako pred skoro troma dekádami. Vlastne sme mali tú česť s nadčasovosťou. A pri „Jesus Built My Hotrod“ sa vynorila spomienka na to, ako som kedysi v sobotu dopoludnia v akejsi rozhlasovej humoristickej relácii začul tú známu „kvákavú“ pasáž a čudoval som sa, prečo znie tak nejako podivne a „netvrdo“. Veľa sa vysvetlilo, keď sa z nej stal „Jožin z bažin“ v podaní Děda Mládek Illegal Bandu. Aj také veci sa prihodili na koncerte, ktorý sa zapísal medzi tie, na ktoré spomienka tak skoro nevybledne.

Foto: Laci Schürger
Playlist a postrehy: Miroslav Boštík

Setlist MINISTRY:

AmeriKKKant:

1. Twilight Zone
2. Victims of a Clown
3. We're Tired of It
4. Wargasm
5. Antifa
6. Game Over
7. AmeriKKKa

Classics :

8. The Missing
9. Deity
10. Stigmata
11. Jesus Built My Hotrod
12. Just One Fix
13. N.W.O.
14. Thieves
15. No Devotion (Revolting Cocks cover)